Čakajúce

Dcéry Venuší zo staníc a chrámov,

duša celá sa im z tvárí čítať dá.

Vieru nezruší im čas slovkom „dávno“,

pri ich nádeji aj slnko bledé vypadá.

Ramená celkom útle, silu skrývajú však oči,

čo tak láskať vedia jediné.

Len predstaviť si skúste sny spadnuté do hlbočín,

po nich túžia ústa nehybné.

Nič sa nevyrovná, nič neprehradí

nehu, s ktorou kdesi na nás čakajú.

Nič neprekoná nič nenahradí

radosť, s akou dvere nám otvárajú.

R: Z nádejí pletú most,

aj keď druhý breh nemá.

V sebe ten vzácny skvost,

v mene zmien mení mená.

A na kôre bukov nemých,

spia pomníky lá

sok nenájdených.