Klára

Na ulici stála, volala sa Klára

v láske sa vždy bála, že ju pokazím.

Stála tam pod bránou s rozmazanou tvárou

s ústami na zámok, v tieni mihalníc

Jedného dňa zrána zmizla do neznáma

márne som ju zháňal, kde len mohla ísť?

Snívala už dávno, že raz bude slávnou

s kufrom veľkých plánov niekde v podkroví.

Na diske či fláme, kde sa dobre máme

neviem bez nej stále na inej lásku prísť.

Príliš som s ňou rátal, málo som ju chápal

to sa predsa stáva aj viac dospelým.

R: Na ulici stála, volala sa Klára

čo sa ma tak bála, že ju pokazím

Na ulici stála, volala sa Klára

čo sa ma tak bála, že ju pokazím

O rok čítam správu, zbadám tvár mi známu

našli moju Kláru až ma zamrazí.

Tak skončila Klára čo sa ma tak bála

a s ňou veľká sláva dievčat sklamaných.

R: