Hranica

Zadriemal som na sedadle

autobusu nočnej linky,

zdalo sa mi, že ma vezie

cez kopčeky, cez dolinky,

za 6 riek a za 5 morí,

za 4 zakliate hory a za 3 sídliská.

Myšlienky na teplú postel, na to slastne sladké snenie

preťala náhle ostrá veta: Čo máte na preclenie ?

Ste na colnici, na hranici ľudských možností.

Nocou ako hustou horou autobus sa so mnou rútil

a zhora z reproduktorov znel hlas, ktorý čudne chutil:

Ste na colnici, na hranici ľudských možností.

R:Nikoho som nevidel a bolo mi clo až clivo,

nič som nevedel a tŕpol som trpezlivo,

kto je colník, no nebol nik, žiadny pracovník.

Žiadna prehliadka za plentou,žiadny prieskum dokumentov,

žiadny vrták, čo ti zíza do kufrov a či máš víza,

či máš razítka a kolky, prečo, načo, kam a koľkí, nik sa nepýta.

Ako v prapodivnom tranze, ako v americkom filme,

v duchu kričím na vodiča: Len sa z cesty nevychýľme!

Máme predsa rýchlosť svetla a možno rýchlosť tmy.

R:Nikoho som nevidel a bolo mi čudne clivo,

nič som nevedel a tŕpol som trpezlivo

a zrazu som chápal, čo všetko mi bolo zhabané:

Silné reči, slabé chvíle, sladké vety, plané sľuby

a pilníček, ktorým som si odmalička brúsi zuby

na tú cestu, na diaľnicu, ktorá vedie na hranicu ľudských možností.

Cítil som sa oklamaný, poznáte ten poci horký:

Čo má čo bzť hranica snov neďaleko Matadorky ?

A s hnevom na lícach vykríkol som náhle čulý:

Žiadna hranica, tú sme predsa posunuli,

ešte včera, ešte vlani, dávno že už neviem ani,

ktorým smerom nastal posun, von či bližšie k nám...

Nocou ako hustou horou autobus sa so mnou rútil.

Možno rútil,možno vliekol,kto to zistí,v tme jak mlieko

Kde sú rieky, kde sú moria, kde sú zakliate pohoria

v našich sídliskách ?