Balada o makovom mlynčeku

Tisíc slov púštnych dún

počul som každou nocou

prosil tých niektorých

posledných s veľkou mocou

V pokriku vtáčích snov

šepkal som rannou rosou

kráčal som s hriechom zlých

s krvavým oštepom v oku

Batoh som tíško otvoril

s príchodom temných duší

detské ruky som znetvoril

v makovom mlynčeku drtil!

V šepote tonových mažiarov

tú kašu hladne som trovil

pažravo z huby mi padalo

ako jeden pór tela sa potil!

„V záveji kúpim tieň“

čítal som inzerát dejín

pokojne s biedou žiť

na terase čistých perín

Vďaka ním vnímal som

náreky ťažných koní

ucítil v sláku tón

v srdci mi odvtedy zvoní