Právo prvej pomsty

Biely závoj vie,

lásku zotrel hriech,

stúpam žilou riek -- vraj som travič studne jeho pokoja,

dušiam vrátiť smiech -- v noci čepeľ zavrie cestu do raja.

V čiernej zemi bodliak smie leskom pýchy dýchať,

ruky moje udatné -- to pomstia!

Mlčal som ja mesiac-dva, kým ruža nehy zvädla,

lúka bôľu vyrástla -- do horstva!

Dôkaz chtíča pláva, vrie v kobkách ženských duší,

kým sa barbar nadýchne -- dodýcha!

Po stehnách steká ľudský žiaľ v kolobehu zrady,

odvahu mi, Bože, daj -- do vraždy!

Zvučné zvony ciest,

horské tône briez,

premeňte sa na svedkov,

keď ťažký čas príde,

očistite meča hlas,

kým farba z lúky zíde.