Vrany riekli

Stačil prešibaný okamih,

aby jedného napadlo nemysliteľné,

že stať sa Bohom na zemi

je jednoduché a uskutočniteľné.

Dotkol sa jazykom pekla,

nič viacej nechcel zažiť,

cez sliny žhavého dekla,

v neresti začal si bažiť.

Kŕdeľ vrán vzlietol,

mŕtvou hláskou riekol:

Nadíde hlodavá spása

dráma vrážd, no krása!

Krátery pobitých ľudí,

obrovské jazerá bez rýb,

vetry, čo neznajú krídla,

len jediný muž a bez chýb?

Ten Zlý však nebol sirotou...

Blaho pozemskej krutosti

nezabudlo ani na neho,

a tak mu duchovia zoslali brata.

Precítil výdychom nebo

nemajúc vyššieho cieľa,

praskalo srdce jeho

milujúc nepriateľa.

Údolie spás hnietlo,

láskou sĺz vyriekol:

Je čas spanilej čarovnej vône,

zavládne pokoj tíšivej tône

– zavládne pokoj v nás.

Ani ten čistý nezostal čistý...

Blaho pozemskej krutosti

totiž nezabudlo ani na neho.

A tak zabil čistý zlosyna,

zamordoval Ábel Kaina.

Čin ale vykonal s láskou,

tak ako mu to hlas

poručil.