Bez mena

Z kvetov lúk ju na jar včely rýchlo zbierajú

a v oknách z rúk dievčatá pohmkávajú

Vo vienku má silu rozbehnutých konských stád

a v skalných múroch v hrdle má ju vodopád,

vždy je v nás.

Do polí si letí po stožiaroch vedení

dovolí si bublať smelo v trúbkach medených.

Do očí lámp stúpa z kokíl liatych ocelí,

čuť ju z úst turbín i z vankúšov postelí.

Vždy je v nás a aj keď všade býva,

v nás sa smeje, plače, sníva

v nás si hľadá miesta, kde sa všetci skrývajú.

Vždy je v nás a aj keď všade byť má

v nás sa predsa len naj vyzná,

v nás je tá hviezda, ktorú márne hľadajú.

Príde júl a začne ligotať sa v obilí,

do marhúľ sa šťastná v plnej kráse uchýli.

Iste ju má posledná rana, čo tunel spojí,

i ôsmak v slovách, že sa baby nebojí,

vždy je v nás.