MATEJ

Stála raz pri lese malá búdka

za rána vyšiel z nej na lúku

strapatý Matej a bez klobúka

pozeral do slnka cez ruku

Pod mostom potokom lístok pláva

zo sveta správa však nepríde,

Ďalej sa oplatí kľudne spávať,

každý sa bez neho obíde.

Vstúpila do deja dobrá víla

zlákala Mateja kobásou

šiel za ňou kam len s ním zablúdila

raz ju však v dave ľudí prepásol.

Tak prišlo surové vytriezvenie,

svet sa mu nezmestil do dlaní,

ulice sú iba jednosmerné,

a ľudia poriadne naštvaní.

Kam sa nám stratili sladké casy?

Možno sa o chvíľu objavia.

Stíhame zahryznúť do klobásy,

najlepšia duchovná potrava.

Mávajte Matejom, kricte slávu,

vyveste súkno cervené!

Oni to aj za nás hravo zvládnu,

a my si ešte chvíľu zdriemneme.