Havran

Bola polnoc, čas zlý krutý

a ja slabý, pochudnutý

študoval som staré spisy

v hrubých zväzkoch zviazané

sadal na mňa opar driemot

odo dvier však zaznel klepot

tichý klepot z nočných temnôt,

tajuplné ťukanie. Nejaký hosť,

snažil som sa vysvetliť to ťukanie

len hosť a nič viac nie

Tajomný šum šarlátových záclon

ma však obral o dych

srdce bilo ako nikdy úzkostne a zdesene

už viem, sluch ma sotva klame

je to na obločnom ráme

a tak sa tam podívame

nie je to nič záhadné

už sa srdce utíš, iste,

nie je to nič záhadne

je to vietor a iné nie

Otvoril som prudko oblok

a len čo som cúvol o krok

starobylý havran vkročil

do izby jak zjavenie

neobzrel sa vlavo, vpravo

iba vošiel nevšímavo

iba múdro kývol hlavou

vzlietol k buste pri stene

k bielej Palladinej buste

nad dverami pri stene

sadol si a iné nie

Ako usadil sa vtedy

stále sedí, stále sedí

nad dverami čierny havran

diabolsky a ukrutne

mne čo znášam nezlomene

toto strašné osamenie

v dome kde ma mučia tiene

prezraď teraz úprimne

či raz nájdem pokoj duše,

prosím hovor úprimne

havran kráka : "Veru nie!"