Sopka

Jak sa tak hrabem v špine svojho ja

všetko zahalil hustý čierny dym

som na smrť unavený z boja

s mojim čiernym svedomím

hlboko v duši mi prebubláva láva

činná sopka vo mne ticho vrie

srdce je kludné, to len hlava

nevie odbyť pokušenie

Z krátera mojej sopky

stále stúpa dym

neviem dokedy ju v sebe udržím

ak to nevydržím s tebou

tak neviem s kým

buď teraz pri mne prosím

V žilách mi príliš prudko prúdi krv

márne hladám upokojenie

neni to lahké tak ako prv

keď kráter dymí a láva vrie

v zrkadle to skoro vôbec neni vidno

iba na čele nenápadný pot

pery suché v očiach prázdno

proste starý známy idiot

...a láva vrie,

prosím stoj teraz pri mne